dubstep.sk

Pohodu navštevujem pravidelne a tento rok nebol výnimkou. Napriek tomu, že na Pohode mal tentoraz dubstep reprezentatívne zastúpenie, pre mňa bol tento festival doteraz vždy o inej ako elektronickej hudbe. Vopred upozorňujem, že v nasledujúcom reporte sa o dubstepe na Pohode nedozviete prakticky nič Napriek tomu dúfam, že vás aj tak nesklame. Ved na to, aby sme mohli milovať dubstep treba vedieť hľadať inspiráciu aj v iných hudobných zákutiach, a na to je pre mňa Pohoda festival ako stvorený.

Pohoda sa po roku opäť vrátila v plnej kráse a s veľkou podporou ľudí. Už vo štvrtok bol festival takmer plný. Vidieť toľko vysmiatych ľudí je balzam na dušu a určite jedno z najväčších lákadiel tohoto festivalu. Počas troch festivalových dni si návštevníci mohli vybrať z nespočetného množstva koncertov, work shopov a iných sprievodných atrakcií. Pohoda je po hudobnej stránke jedna z mála akcií na slovensku, ktorá dáva prednosť kvalitnej hudbe pred komerciou a svojou veľkosťou nemá v tomto smere u nás žiadnu konkurenciu. Priestor tu dostáva široké sprektrum od vážnej hudby až po experimentálnu elektroniku. Obrovským spestrením je množstvo workshopov, zaujímavých rozhovorov či už vo viacerých stanoch na to určených, alebo stánkoch neziskových organizácii. Festival myslí doslova na všetky vekové kategórie. Pre najmenších bol k dispozícii park s kolotočmi a pekným programom ako napríklad divadlo, alebo kúzelník. V areáli bola aj  možnosť adrenalínovej zábavy, aj keď by som si to vedel predstaviť aj bez blikajúcich kolotočov, obzvlášť nie vedľa pódia, kde sa hrá aj divadlo. Jediný nedostatok tohtoročnej pohody bol nedostatok voľného tieňa. Zdalo sa mi, že tento rok bolo menej miest, kde by sa človek mohol schovať pred ubíjajúcim slnkom, ale možno to bolo spôsobené väčším počtom návštevníkov. Každopádne mi tam chýbali sieťky pri hlavnom a tesco stagi ako to bývalo na niektorých predchádzajúcich ročníkoch. Tak isto sa mi zdalo, že tento rok hasičské autá menej polievali ľudí a celkovo by to chcelo viac nádrží so studenou vodou v areáli. Pri takom slnku je aj 10 minútová cesta k nádrži veľkou záťažou pre organizmus.

Hlavný stage vo štvrtok odštartovala Štátna filharmónia Košice a Zbor sv. Cecílie s nádherným dielom Requiem od W. A. Mozarta. Pripomenulo mi to, že by som mal navštíviť SND, kde je z takéhoto koncertu vďaka akustike omnoho silnejší zážitok. Po tomto koncerte som si šiel vypočuť The Stranglers. Bol to skvelý koncert na začiatok festivalu. Títo páni vytvorili výbornú atmosféru a rozhýbali dav, ktorý sa už nevedel dočkať na to aby si zaskákal a zatancoval.

O pol noci šiel na hlavnom pódiu film Pohoda 13 od Marcela Nevina, ktorý v posledných rokoch točí filmy z Pohody. O jednej v noci prišla veľká chvíľa pre Ink Midget a Pjoni. Títo mladí chalani zo slovenska dostali šancu zahrať si na druhom najväčšom pódiu a tuto šancu využili. Dokázali že aj na slovensku sa dá robiť kvalitná elektronická hudba a určite si získali obrovské množstvo nových fanúšikov. Jediné mínus, podla môjho názoru, bol možno len zvuk, ktorý by som si predstavoval kvalitnejší a k dokonalosti mi tam chýbal kvalitný subbass. Na druhú stranu to možno bolo aj nastavením zvuku na tomto stagei, ktorý počas nasledujúcich dvoch dni pri niektorých kapelách a frekvenciách spôsoboval poriadne údery na uší.

Piatok pre mňa znamenal celodenné prežívanie pod altánkom v stanovom tábore. Napriek tomu, že som sa tešil na niektoré koncerty ako napríklad Bez ladu a skladu a chcel obehať workshopy, neodvážil som sa isť na slnko a riskovať úpal už v piatok. Jedine čo mi ostávalo bolo počúvať Tesco stage, ktorý bolo počuť v stanovom tábore. Obzvlášť ma mrzelo, že nie som na Blue King Brown, lebo to, čo som počul z diaľky, znelo výborne. Až po 17tej hodine som sa vybral pozrieť areál a cestou dal sprchu, kde boli stále dlhé rady. Prešiel som sa po koncertoch ktoré sa v tej dobe hrali, ale nič z toho ma nezaujalo. Tešil som sa na legendárne Collegium Musicum, ktoré som si nemohol nechať ujsť. Títo páni sú skvelí hudobníci a to bezpochyby aj na svetovej úrovni. Určite sa to nedá porovnávať so spevom Iana Browna Klasická UK gitarovka… Hudba príjemná a bavila, ale ten spev sa fakt nedal počúvať. Ian Brown ma nepresvedčil ani svojim vystúpením. Vždy začal niečo robiť, až v momente keď spozoroval, že ho sníma kamera na veľkoplošnej obrazovke.

O 21:00 sa začal pre mňa najlepší koncert celej pohody. Americká speváčka Sharon Jones s kapelou The Dap-Kings predviedla energeticky koncert plný emócií a zábavy. Dokázali si v momente získať pozornosť publika. Speváčka celý koncert hecovala svojich hudobníkov a publikum to patrične ocenilo. Bol to špičkový spev a špičkoví hudobníci. Ako mi neskôr Maraki povedal, ich zvukár len vyrovnal celý mix na nulu a kapela hrala dokonale. Takýchto koncertov by mohlo bývať viac. Určite by ma potešili viac ako všetky tie „rovnaké“ kapely. Nemôžem si pomôcť, ale ja som mal z väčšiny kapiel na pohode pocit, že hrajú to isté.  Buď sú to klasické gitaristky na troch akordoch, alebo elektro-popovo-”punkové” kapely s techno beatom ktoré sú teraz strašne „in“. Z pomedzi asi 10 takýchto kapiel, ktoré som tam zachytil ma zaujala iba Does It Offend You, Yeah?, ktorá hrala v sobotu v noci v Garnier aréne. Tato kapela mala to “niečo” čo ostatným chyba.

Klaxons, ktorí hrali pred obrovskou masou ľudí na hlavnom pódiu zahrali známe skladby. Bol to dobrý koncert, ale nedá sa povedať, že by som z nich bol nejak nadšený. Asi to bolo spôsobené čerstvými zážitkami zo Sharon Jones. Celkovo môžem za seba povedať, že väčšina účinkujúcich na tohtoročnej pohode ma svojimi vystúpeniami nepresvedčilo. Priaznivcom jazzu pohladili dušu britský Polar Bear, ktorý potvrdili, že najlepšia hudba sa hrala na Tesco stage. Zaujímavá bola improvizácia jedného z členov kapely, ktorý hral na balóniku.

Úvodná sobotňajšia hodina patrila na hlavnom pódiu deduškovi z Jamajky. Max Romeo, ktorý mal podobne ako viacero kapiel vystupovať už na minulom ročníku, ktorý sa skončil predčasne, vytvoril úžasnú atmosféru nesúcu sa na príjemných vlnách reggae, dubu a ska.

Zaujímavá zmena po reggae oddychovke boli Autechre hrajúci v úplnej tme v tanečnom stane. Veľa ľudí ich evidentne nepochopilo, ale s tým sa dalo počítať.  Ja som zavrel oči a ulietal som si na nich. Osobne by som si ich dal radšej v klube.
Digitalism hrajúci po nich odštartovali diskotekárovu vlnu ktorá sa niesla až do rána. Osobne nie som nadšenec takejto hudby. Neviem o nich vlastne nič, ale sklamalo ma, že hrali tanečné hitovky a až na jednu skladbu ma nijako nezaujali. Zinc zahral to, čo ho momentálne baví a v čom sa našiel. Vymyslel si vlastný žáner s názvom crack house.  V podstate ide o techno beat s aktuálnym UK zvukom.

Nedalo mi a z recesie som si počkal na legendárnych Toky a Loktibrada. Pri nich som si spomenul na to, ako sa voľakedy v tanečných stanoch smažilo až do rána Do rána sa hralo aj na vedľajšom Nay tanečnom dome.
Na svitaní prišlo tradičné vítanie slnka, o ktoré sa teraz na hlavnom pódiu postarali Súrodenci Ďuďovci. Pred odchodom do stanu som si šiel ešte zahrať na rozladené piana, ktoré boli umiestnene na pamätnom mieste minuloročnej tragédie.

V sobotu som sa odvážil ísť na pravé poludnie na koncert Matúša Jakabčica. Vydržať sa to dalo iba pol hodinu. Napriek neustálemu oblievaniu sa vodou bolo slnko nekompromisné. Tých pár slnečníkov, ktoré boli pri stánkoch bolo absolútne nedostatočných. Takto to bolo v celom areáli. Každý kúsok tieňa bol obsadený a nedalo sa kde schovávať. Polievacie autá som videl až v neskorších poobedných hodinách a nádrží s vodou bolo príliš malo. Koncerty na takom slnku sa nedajú užívať a je to len trápenie organizmu. Aj z toho dôvodu som dal prednosť diskusii s M. Handzušom o dobrovoľníctve pred koncertom Mňága a Ždorp. Michal Handzuš pôsobil príjemným dojmom a dozvedeli sme sa zaujímave fakty o charitatívnej činnosti športovcov. V tej chvíli mal každý v miestnosti krajší pohľad na svet a bolo to valmi inšpiratívne.
O 15:00 stíchol celý areál a pozornosť sa obrátila na hlavne pódium. Konal sa tam spomienkový koncert za obete minuloročnej tragédie ktorá sa udiala na Pohode. Po dojemnom príhovore Michala Kaščáka zahral Slovenský komorný orchester Bohdana Warchala dielo Štyri ročné obdobia od A. Vivaldiho. Horúčava sa prejavovala až do večera. Márne som hľadal kúsok voľného tieňa. Po túlačkach po areáli som sa rozhodol že sa pôjdem schovať aspoň na chvíľu pod altánok v stanovom tábore, čo znamená 20 minútovú cestu na slnku. Z tábora som si vypočul námatkovo Dubioza kolektiv. Nedalo mi to a vybral som sa na to slnko znovu. Chcel som vidieť koncert New Young Pony Club, ktorý sa však preložil na skorú rannú hodinu. V Garnier aréne v tej chvíli hrala maďarska kapela Amandinda na vibrafónoch. To som bol už tak zničený a zblbnutý zo slnka, že som si nedokázal užiť absolútne nič. Onedlho na to som sa vybral na dohodnutý rozhovor so Skreamom, ktorý vám prinesieme onedlho. Jediný cieľ čo som v tej dobe mal bola studena sprcha a očakávanie, nočného ochladenia. Naneštastie bol v tej dobe tak obrovsky rad na sprchy, že už len pri predstave čakania na ňu som strácal silu. Rady na sprchy sa nezmenšili až do noci.
O 21:00 hrali na hlavnom pódiu Scissor Sisters. Neviem kto o nich šíri, že robia jednu z najlepších show na svete, lebo podla mňa to bola obrovská nuda. Vydržal som na nich dve skladby, ktoré boli síce hitovky, ale kapela sa nehýbala, chýbala mi v tom energia a pripadalo mi to ako by som to počúval z rádia. Šiel som sa radšej pozrieť na These New Puritans o ktorých som čítal, že sú niečo medzi Depeche mode a Prodigy. Neviem kto píše také kritiky, ale mal pravdu iba v tom, že to bolo niečo medzi nimi, ale s nimi to nemalo nič spoločné.
O desiatej večer hral José González na Tesco stage. Krásna hudba s príjemným spevom, no po pár skladbách som musel isť na niečo energetickejšie. Podpísala sa na mne únava zo slnka. Zachytil som koniec Crystal Castles, no zas to bola jedna z tých kapiel ako cez kopirák, na ktoré som už nemal náladu. Šiel som si radšej v predstihu nájsť miestečko na hlavnom pódiu kde mala vystupňovať Britská kapela The xx, ktorá vraj bola jednoznačne najdrahšou kapelou v histórii festivalu. Jemná elektronika s príjemným zvukom a spevom. No podla mňa vhodná viac do klubu ako na veľké pódium. Po pol hodine som šiel do vedľajšej „Dobrej krajiny“ kde hrali nórski Johan Sara jr.

O polnoci ma zaujali srbskí Shazalakazoo v Nay tanečnom dome. Energicky dj set spojený s hrou na husliach, skrečovaním a spevom s balkánskymi prvkami ma konečne rozhýbal a hlavne bavil až do konca. Po nich, o jednej hodine v noci, ktorá znamenala 3 vystúpenia, ktoré som si chcel pozrieť a myslím, že som nebol jediný komu táto dramaturgia nevyhovovala.
Na hlavnom pódiu to boli legendárny Leftfield ktorým som venoval pozornosť na úvod. Mrzelo ma, že odchádzam z koncertu, ktorý bol určite vrcholom, no nedalo mi a šiel som sa pozrieť na koncert už spomínaných Does it offend you, yeah?  Tí ma od prvej chvíle chytili a nepustili. Pre mňa boli vrcholom soboty a s polu so Sharon Jones jediné dve vystúpenia, na ktoré budem spomínať. Mrzelo ma akurát to, že nedali ani jeden prídavok.
Keď som bol už v tých končinách, prešiel som na susedný tanečný stan, kde hral Skream s doprovodom Sgt. Pokes. Bol som na ňom asi iba 15 minút. Hral svoje veci, ktoré môžme očakávať na jeho novom albume. Set mal takú atmosféru, ako načrtol v rozhovore.
Chcel som ešte vydržať a užiť si atmosféru pohody, ale chvíle strávené na priamom slnku cez deň znamenali, že som dal prednosť čajovni a ceste do stanu. Zo stanu som ešte počul že na hlavnom pódiu hrajú New Young Pony Club, na ktorých som zabudol. Chvíľu som uvažoval, že sa ešte vyberiem na ich koncert, ale kým by som tam prišiel zo stanového mestečka, tak by som zachytil iba koniec ich vystúpenia.

Do budúcna by som organizátorom odporúčil menej kolotočov, viac otvorených priestorov s tieňom, hustejšie rozmiestniť nádrže s vodou s ohľadom na veľkosť areálu, na slnku viac polievať ľudí a zvýšiť kapacitu spŕch. Zaujímalo by ma, či je v okolí Trenčína nejaké iné miesto, kde by sa dalo Pohodu zorganizovať. Betónová plocha Trenčianskeho letiska má bezpochyby veľa výhod, no má pár podstatných nevýhod. Areál je dlhý a človek sa tam strašne veľa zbytočne nachodí. Veľa krát sa kvôli tomu nestíhajú koncerty a hlavne cez deň je 20 minutová chôdza na slnku od stanového mestečka po hlavné pódium ubíjajúca. Ak sa k tomu pridá zrušený koncert, je to zbytočná 40 minútová prechádzka na slnku. Ďalšou nevýhodou sú nízke nočné teploty spojené s vlhkosťou. Človek si na seba nemôže dať dlhé nohavice bez toho aby sa mu lepili na nohy a v kraťasoch je to podstatná zmena teploty oproti horúčavám cez deň. Ak sa k tomu pridá vietor, tak jediná šanca je schovať sa do stredu davu.

Celkovo ale hodnotím Pohodu pozitívne, aj keď tento ročník pokladám za najslabší na ktorom som sa zúčastnil. Aj napriek tomu zostávam pohode verný, pretože jedine tam môžem na slovensku stráviť 3 dni obklopený neopísateľnou atmosférou a v spoločnosti vždy vysmiatých ľudí akoby z iného sveta. Vyslovujem veľký rešpekt a obrovskú vďaku organizátorom za to v akých ťažkých podmienkach dokážu zorganizovať tak skvelý festival a zároveň držím palce do budúcna.

Vidíme sa na Pohode 2011